Seriál rozhovorov pri príležitosti jubilejného 20. školského roka ako prejav úcty k rodinám, z ktorých sa viacerí rodinní príslušníci vzdelávali, resp. vzdelávajú v E - KU.

-    Mami, ja nemôžem chodiť na angličtinu!
-    Prečo? -  pýtam sa syna po prvej hodine v E – KU.
-    Lebo nemôžem.
-    Ale prečo nemôžeš?
-    No nemôžem! ... Lebo ja tej pani učiteľke vôbec nerozumiem!

         Tento úsmevný dialóg s najmladším päťročným synom Andrejkom absolvovala na začiatku tohto školského roka štvornásobná sympatická mama Andrea. Práve ona bude  zastupovať v našom rozhovore svoju Zlatú rodinu Spačkovcov. Dozvedeli sme sa, že pani Ing. Andrea Spačková pracuje ako prekladateľka angličtiny a sprievodkyňa. Manžel je projektový manažér. Spoločne sa starajú o štyri deti - Kristínu, Karolínu, Alexandru a Andreja. Všetky tieto školopovinné detváky navštevujú aj E – KU. Klobúk dolu! Pre mňa je to ešte o to fascinujúcejšie, že si pani Andreu pamätám ako jednu z našich prvých študentiek.

• Všetky vaše deti sa učia v E – KU po anglicky. V tomto veku rozhoduje o dôležitých veciach rodič. Ale aj tak - je angličtina ich záľubou alebo povinnosťou?
• Keď boli malí, čo Ajko aj Saška v podstate ešte sú, tak brali štúdium v E - KU ako zábavu. Ale so stupňovaním sa povinností a náročnosti sa ich prístup začal meniť, no a vtedy sme nastúpili my rodičia a vysvetlili sme im, že ovládať cudzí jazyk je v tomto svete veľmi dôležité a viac-menej sme výučbu angličtiny zaradili do predmetov “školopovinnej dochádzky“.

• Keď sú v rodine štyri deti a všetky sa učia angličtinu, zvykne sa to aj nejako prejaviť?  Povedia si niečo po anglicky, pomáhajú si, pospevujú si...?
• Áno, opravujú sa, pospevujú, spomínajú na to, čo a kedy sa učili, radia si vo výslovnosti a pri hľadaní vhodných slovíčok.

• Vy pracujete ako prekladateľka, čiže jazyk je vaším pracovným nástrojom, rozumiete všetkým pravidlám i výnimkám a môžete ho teda vnímať z rôznych strán. Ale súčasne ako rodič vnímate aj „učenie sa“ cudzieho jazyka u vlastných detí. Aké metódy vyučovania oceňujete u detí? Určite ste postrehli, čo ich najviac baví, čo neznášajú a pod. Určite si vašu odpoveď radi prečítajú aj naši  kolegovia.
•  Myslím si, že spôsob, akým vyučujete jazyky u vás, je správne zvolený. Čím skôr sa dieťa začne učiť, tým lepšiu výslovnosť bude mať. A aj keď na začiatku mnohému nerozumie, na jeho výslovnosti v budúcnosti sa to určite odrazí. Preto si myslím, že tie najmenšie a malé deťúrence by mali učiť skutočne učitelia s výbornou výslovnosťou. Moje deti asi ako všetky deti bavia pesničky, básničky, hry. A najnovšie sú to CD, ktoré dostávajú k učebniciam, no a nesmiem zabudnúť ani na výučbu v počítačovej miestnosti, tú zbožňuje najmä Saška. Karolínka rada rieši úlohy zadané pani učiteľkou cez internet. Neradi robia cvičenia na rýchlosť a tiež učenie slovíčok im (niektorým) robí problém. Možno by som ocenila trošku viac hravosti aj na hodinách starších detí. Sú mnohé hry, ktoré sa dajú hrať v anglickom jazyku, možno niekedy aj na úkor toho, že sa preberie menej gramatiky, alebo viac hrať modelové situácie, napríklad nielen rozhovory vo dvojici ako si čo pýtať v obchode, ale si to celé zahrať aj s nepripraveným reakciami.  (* Pozn. red.: Viem, že kolegovia sa snažia o to, čo opísala pani Andrea aj u starších detí. Avšak pripomienku berieme na vedomie.)

• Túto otázku som ešte nepoložila nikomu z rodičov a znovu mi ide o to „rodičovské“ vnímanie. Máte štyri deti, môžete porovnávať. Idú  niektorým vašim deťom jazyky ľahšie, a naopak - ťažšie? Riešime teda „večnú“ otázku, či každý človek má šancu osvojiť si jazyk aspoň na priemernej úrovni...
• Áno, ale netýka sa to len výučby jazyka. Každé z mojich detí sa učí inak a ku každému musím pristupovať inak. Všimla som si, že na určitom stupni učenia sa angličtiny som sa im musela začať venovať - myslím si však, že je to aj v bežnom vzdelávaní, čiže je potrebné deti naučiť učiť sa. Potom, keď „nabehli“ na pre nich vhodný systém a presvedčila som sa, že pochopili, ako to majú robiť, som mohla „poľaviť“. Som presvedčená, že každý sa môže naučiť cudzí jazyk na určitej úrovni. Tak ako každý iný predmet, ak je dieťa motivované a správne vedené a tiež kontrolované. Viem to porovnať napríklad s ich úrovňou v škole, kde všetky tri dcéry patria v anglickom jazyku medzi najlepšie v triede. (Ajko ešte nechodí do školy). A príkladom som aj ja. Nie som žiadny výnimočný talent na jazyky, len som veľmi chcela cestovať a dorozumieť sa. Aby ste sa naučili hovoriť cudzím jazykom nepotrebujete talent, ale „makať“ a učiť sa. Niekomu to ide ľahšie, niekomu ťažšie, ale skutočne sa to dá. Len teba chcieť, ako hovorieva moja mamka. Ale viete, čo nie je také jednoduché sa naučiť? Výslovnosť. Tú majú moje deti na rozdielnej úrovni a nezáleží na tom, ako dlho sa angličtinu učia. Ale aj to sa dá do určitého stupňa zvládnuť.

• Čo si myslíte o význame prekladu pri osvojovaní si cudzieho jazyka a jeho mieste vo vyučovaní cudzích jazykov? Ešte pred cca dvadsiatimi rokmi boli uprednostňované prekladovo – gramatické metódy. V deväťdesiatych rokoch nastal zvrat a začali sa preferovať komunikatívne metódy.
• Prekladať nie, pokiaľ si to výučba vyslovene nevyžaduje. Snažiť sa text pochopiť z kontextu a len ak je dané slovíčko skutočne podstatné, vyhľadať ho v slovníku. A veľa čítať texty v cudzom jazyku aj napriek tomu, že jazyk ešte nie je na dostatočnej úrovni. Z čítania sa dá skutočne veľa naučiť.

• Pani Spačková, prepáčte, že som sa  vás nespýtala, ako to všetko zvládate. Rodinu, prácu, povolanie. Ale je evidentné, že to máte dobre zorganizované, aj keď to určite nie je ľahké. Je niečo, čo by ste chceli v súvislosti s cudzím jazykom poradiť aj druhým rodičom? Vôbec mi nejde o reklamu  pre E – KU, skôr o vaše skúsenosti, pozorovania, postrehy...
• Vraví sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Platí to doslova a do písmena. Moje deti nechodia do E - KU preto, aby vďaka anglickému jazyku získali lepšie zamestnanie v budúcnosti, aj keď v súčasnosti majú všetky spoločnosti takúto požiadavku. Bola by som rada, keby sa prostredníctvom ovládania cudzieho jazyka naučili vnímať a spoznávať iné národy, iné kultúry, iných ľudí a ich život. Aby videli, že svet je rôznorodý a nie všade sa žije tak, ako u nás – niekde lepšie, niekde horšie. A aby im aj tieto skúsenosti pomohli vytvárať si hodnoty, ktoré sú v živote dôležité. Možno to znie ako klišé, ale ja to takto vnímam a vlastne aj prežívam. Je to neobyčajný zážitok.

Veľmi pekne ďakujem za podnetný rozhovor.

Zhovárala sa Milena Vdovičenková.